English
Surové čajové lístky boli určite používané ako potraviny už od dávnych čias domorodým obyvateľstvom regiónov, kde čajový strom rástol. V čínskej legende, alebo mýte sa hovorí, že vlastnosti čajovníka boli prvý raz preskúmané druhým čínskym cisárom Shen Nungom, ktorý tiež objavil proso, liečivé byliny a vynašiel pluh. Jeho predchodca prvý cisár Fu-hsi zanechal poznatky o využití ohňa, o varení a hudbe. Tretí cisár ukončil prométheovskú úlohu ľudského šťastia odhalením tajomstva vína a astronómie.
Prvé detailné opísanie pitia čaju bolo nájdené v dávnych čínskych lexikónoch Kuo P'o z obdobia 350 n.l. V tomto období boli čerstvo obrané čajové lístky lisované do koláčov a opekané do červenkastej farby. Potom sa koláče rozmrvili do vody a varili s prísadami cibule, zázvoru a pomaranča ako druh bylinnej polievky, ktorá musela byť veľmi horká, ale bola považovaná za veľmi vhodný liek na žalúdočné problémy, pri problémoch so zrakom a ostatných chorobách.
V roku 519 prišiel do Číny veľký indický majster Bodhidharma, zakladateľ budhistickej školy Zen. Japonci niekedy tvrdia, že on priniesol čaj z Indie, čo je však nepravdepodobné. Bod zlomu v histórii čaju prišiel v 8. storočí, s dielom o Cha Jing od Lu Yu (r.780), ktorý sumarizoval všetky znalosti o čaji v tom období, každú stránku pestovania a prípravy. Vyzerá to, ako keby bol poverený obchodníkmi s čajom dať nový stimul na odbyt čaju pre vyššie triedy spoločnosti.
Rozmrvené čajové koláče neboli teraz varené s prísadami, ale s troškou soli a tak vznikla čajová forma, ktorá sa stala národným nápojom v Číne v období dynastie Tang. Naviac odvtedy sa čaj prepravoval ľahšie a obľuba čaju sa šírila z Číny do Tibetu a Hodvábnou cestou do Turecka, Indie a Ruska.
Vplyv Lu Yu bol enormný. Bol prvým, ktorý navrhol rituál prípravy a pitia čaju ako symbolický zákon harmónie a poriadku odrážajúc idei kozmu a spoločnosti.
V jeho diele Cha Jing pomenoval nie menej ako 24 častí čajového príslušenstva, ktoré sú základom pre správnu prípravu šálky čaju, vrátane príslušenstva pre praženie a drvenie čajových koláčov, ako aj piecku pre prípravu horúcej vody a šálok na pitie. Bohatá šľachta naraz začala súperiť v získavaní nádherne zhotovených súprav na prípravu čaju, zatiaľ čo sa na juhu Číny šírili čajové plantáže. Tehličky lisovaného čaju boli drvené na prach a nasypané do kotla s horúcou vodou, z ktorého bol čaj zlievaný do šálok. Od roku 850 sa začalo sušenie čaju do podoby voľných lístkov (sypaného čaju), ktoré neboli lisované do tehličiek.
K veľkým zmenám došlo v období dynastie Sung (960-1279), kedy bol dosiahnutý nový vrchol čajovej kultúry. Čaj dostal podobu bežného nápoja. V japonskom čajovom obrade bol usušený čaj mletý na jemný prášok, zmiešaný s horúcou vodou priamo v šálke a vyšľahaný bambusovou metličkou.
Najjemnejší čaj počas dynastie Sung bol pestovaný na cisárskych plantážach vo Fukien, formovaný do blokov, označený znakom draka a odoslaný do hlavného mesta ako cisárska daň. Tento čaj bol ošetrovaný s veľkým rešpektom, bol zabalený do hodvábnych , alebo bambusových listov a uložený do drahých skriniek so zlatým kľúčom. Čaj v týchto balíkoch bol aromatizovaný esenciami gáfra, pižma alebo iných korenín. Vo všeobecnosti ľudia žijúci v regiónoch, kde sa pestoval čaj pili obyčajne nearomatizovaný čaj.
Čajová kultúra dosiahla nový vrchol za vlády cisára Hui-tsung (1101-1126), estéta, ktorý bol neúnavný v hľadaní nových druhov čaju a nových chutí. Miloval hlavne neochuteý biely čaj, ako veľkú raritu a od tých čias sa väčšinou upustilo od ochucovania čaju.
V roku 1215 dobyl Džingischán Peking a jeho vnuk Kublajchan v roku 1279 zvrhol dynastiu Sung. Mongoli si radi pridávali smotanu do čaju zo starých čajových tehličiek . Kublajchán založil dynastiu Yuan, čo bolo v čase, kedy navštívil Čínu Marko Polo. Po návrate do Európy napísal prvú správu o Číne, bez akejkoľvek zmienky o čaji. Príprava čaju z čajového prášku bola obľúbená po dobu vlády dynastie Yuan a do nástupu dynastie Ming (1368-1644).